Romulus a Remus boli dvojčatá, synovia starorímskeho boha slnka, plodnosti i vojny Marsa a Rei Silvii, kráľovskej dcéry následníka trónu Numitora. Jeho mladší brat Amulius ho ale vyhnal, jeho synov zabil a dcéru Reu prinútil stať sa kňažkou bohyne Vesty. Keď sa Amulius dozvedel že Rea porodila potenciálnych následníkov trónu, všetkých troch sa pokúsil zabiť, vhodením do rieky Tiber. Našťastie sa ale všetci zachránili, Reu si vzal k sebe boh rieky Tiber, dvojčatá v košíku boli vyplavené na breh, kde ich našla vlčica, ktorá ich odkojila. Už od ranného detstva boli chlapci oddelený od svojich rodičov, bez znalosti svojho pravého pôvodu. Neskôr sa ich ujal jeden pastier, ktorý ich zo svojou ženou vychoval. Potom, čo sa dozvedeli o svojom kráľovskom pôvode, sa rozhodli, že založia nové mesto. Počas konfliktu o názov mesta a o vodcovstvo Romulus zabil Rema a stal sa kráľom Ríma.
V kráľovskom meste Praha sa jedným manželom narodili postupne dvaja synovia. Nazvime ich Lukáš a Matúš. Neboli to dvojčatá. Lukáš bol od Matúša o 2 roky mladší. Ich otec pochádzal z chudobnej rodiny 7 detí, kedy sa už od 14 rokoch musel starať sám o seba. Mal v sebe rôzne Marsovské kvality. Povolaním bol vojak, prísny, tvrdý, agresívny a impulzívny. Svoju manželku opakovane bil. Zároveň bol ako Mars rozsievač spermií. Obaja bratia osobne poznali svojich dvoch nevlastných bratov a neskôr sa dozvedeli o ďalších 2 súrodencoch a tiež o množstve potratov, ktoré mal ich otec s rôznymi neznámymi ženami. Matka Lukáša a Matúša bola dobrosrdečná a obetavá žena, ktorá robila všetko pre druhých a málo pre seba. Rodinná história matky je zahalená tajomstvom. V jej 15 rokoch utiekla z domu a už sa tam nevrátila. Keď sa agresivita manžela vystupňovala do neudržateľných rozmerov, našla v sebe silu o rozviedla sa. Synovia mali vtedy 6 a 8 rokov. Nikdy si už ďalšieho partnera nenašla z argumentom, že to robí pre svoje deti, aby si nemuseli zvykať na cudzieho chlapa. Synovia vyrastali so zlomenou matkou, ktorá čas od času upadala do depresívnych a úzkostných stavov. Lukáš mal neustále pocit, že ju musí zachraňovať. Poslušne plnil všetky jej príkazy a prosby, nechcel ju robiť ešte viac nešťastnou. Bol jej dôverníkom. Podobne ako matka potlačil svoje potreby, túžby, pocity. Nevedel, kto vlastne je. Vo svojich 7 rokoch, sa pri hravom skákaní zo zídky na strom nezachytil vetvy a dopadol na zem na chrbát. V tom momente sa jeho duša vymrštila z tela, stratila všetky fyzické obmedzenia a spojila sa s univerzom. Lukáš zažil totálne zjednotenie s bytím, s bohom. Tento typ zážitkov v detstve väčšinou predznamená cestu, po ktorej bude duša kráčať v budúcnosti a je určitým kompasom, čomu sa má vo svojom vývoji priblížiť. V každom prípade sa po tomto ešte zosilnil Lukášov zmätok a nejasnosť jeho identity. Nemal s kým o svojej skúsenosti hovoriť a cítil, že ani nesmie. Určitá neznáma sila ho nútila zaujímať rôzne telesné pozície, napr. pol hodinu strávil staním na hlave počas cesty autom. Matka to brala len ako hravé rozmary jej syna. Od 14 rokov začal intenzívne cvičiť integrálnu jogu a jeho spirituálne zážitky sa množili. Zhruba v tej dobe psychicky ochorel jeho brat Matúš, ktorému bolo v tom čase 15. Bol hospitalizovaný na psychiatrii a bola mu diagnostikovaná paranoidná schizofrénia. Mal strach, že ho sleduje ruská mafia a že ho chcú zabiť. Cítil, že je nejakým spôsobom výnimočný. Od tej doby bral lieky, ktoré ale nemali výraznejší vplyv na jeho bludné príznaky. Matúš sa zaujímal o legendy a mýty, vo voľnom čase študoval českú históriu, teoreticky sa zaoberal rôznymi duchovnými smermi. Bol presvedčený o tom, že je inkarnácia Romula a že má založiť nový Rím. V tomto svojom presvedčení jedného dňa vylákal Lukáša na Karlov most s tým, že je Remus, stojí mu v ceste a má ho zabiť. Vytiahol na neho nôž. Našťastie sa Lukášovi podarilo presvedčiť brata, aby to nerobil a nezhoršoval si tým karmu, keďže Matúš na ňu veril. Ani o tomto svojom zážitku s matkou nehovoril. Chránil brata.
Terapeutický kontakt s touto rodinou započala matka, ktorá chcela objednať svojho syna Matúša na psychoterapiu. Na prvé stretnutie prišli obaja. Veľmi dôsledne som sa zameral na zisťovanie motivácie pre terapiu, do akej miery je to zakázka matky a do akej Matúša. Ten ma ale presvedčil, že v tom osobne vidí zmysel a tak som ho prijal. V tom čase mal 30 rokov, žil s matkou, nemal partnerku a bol nezamestnaný. Pod vplyvom bludného presvedčenia dal výpoveď v práci a odcestoval do Londýna plniť nejakú tajnú misiu. Od tej doby takmer denne cestoval na rôzne miesta Prahy a západných Čiech, kde sa buď modlil, alebo odriekaval mantry, s cieľom zbavovať sa starej karmy. Pre matku to bola neúnosná situácia nielen z finančného hľadiska, ale i z emočného, kvôli jej nezdravej fixácii na neho.
V terapeutickej práci som sa zameral na podporu zdravých a funkčných aspektov jeho osobnosti. Aj Matúš vykazoval určité spirituálne danosti, jeho intuícia, citlivosť a vnímavosť sa nedala plne vysvetliť psychotickým procesom. Bohužiaľ bola veľmi prerastená bludnými príznakmi. Rozdiel spirituality oboch bratov bol v tom, že Lukáš ju prežíval srdcom, zatiaľ čo u Matúša išla veľmi cez hlavu a myslenie, ktoré bolo zároveň výrazne zasiahnuté schizofrénnym procesom. Pracoval som s Matúšovým myslením, učil ho rozlišovať, čo sú jeho psychotické príznaky a čo potenciálne spirituálne impulzy, podporoval som jeho kontaktovanie sa s ľuďmi (hral futbal), zamerali sme sa na jeho pocity menejcennosti, pretože odtiaľ pramenili jeho velikášske presvedčenia ako kompenzácia hlboko narušeného pocitu sebahodnoty a sebadôvery. Len veľmi okrajovo som sa venoval vzájomne patologickej fixácii na matku. Na začiatku terapie sa vynorila určitá skúsenosť s otcom, kedy ho v opitosti jedenkrát osahával, ukázalo sa ale, že zážitok s najväčšou pravdepodobnosťou nemal traumatický potenciál. Prijal som jeho pohľad na svet, zároveň som si ale bol vedomí svojho pohľadu. V rámci toho sa nám podarilo výrazne znížiť jeho cestovateľské zámery, kedy namiesto osobných návštev daných miest pracoval buď so svojimi fantáziami, alebo fotkami. Chodil ku mne 4 mesiace v počte 14 stretnutí, keď mi telefonovala matka, že bol znovu hospitalizovaný na psychiatrii. Neskôr som sa dozvedel, čo sa stalo. Posledný mesiac našej spolupráce vysadil lieky, o čom mi nepovedal. Pri spoločnej návšteve matkinej matky, kde boli aj obaja bratia, zabarikádoval celú rodinu v dome, vyhodil poistky, zabavil mobilné telefóny s výnimkou Lukášovho, ktorý sa tomu vzoprel a chystal sa na nejakú strašnú, ale neznámu udalosť. Snažil sa ich všetkých odrezať od sveta. Lukáš cítil nebezpečenstvo a tak konal. Zalarmoval políciu a záchranku a spoločnými silami ho nakoniec presvedčili, aby to vzdal.
Pri povrchnom a čisto popisnom pohľade sa nám Matúšove počínanie môže zdať ako prípad štandardného psychotického paranoidného pacienta. Situácia ale nadobudne úplne iné rozmery, keď prostredníctvom rodinných konštelácii nazrieme do systému tejto rodiny, čo popíšem neskôr.
Počas Matúšovej hospitalizácie ma kontaktoval jeho brat Lukáš, ktorý bol v šoku z posledných udalostí a potreboval sa poradiť ohľadne brata. Za týchto okolností sme sa dohodli na jednom stretnutí.
Lukáš spočiatku ventiloval situáciu s bratom z posledných dní, plynule ale prešiel do rozoberania neistôt ohľadom spirituálnych procesov, v ktorých sa už niekoľko rokov pohyboval. Mal nábehy na panické ataky, rôzne telesné symptómy a zažíval veľa stavov, ktorým nerozumel a ktoré ho desili. Na konci stretnutia vyjadril túžbu so mnou na týchto veciach pracovať. Cítil som s ním veľmi dobrý kontakt a zároveň mi moja intuícia hovorila, že by som do toho vzťahu mal ísť. Z terapeutického hľadiska to bola ale komplikovaná situácia, pretože som mal v starostlivosti Matúša. Nakoniec sa to vykryštalizovalo samo. Matúš sa počas hospitalizácia dostal na psychoterapeutické oddelenie, kde dostal kvalitnú starostlivosť, našiel si partnerku a z finančného hľadiska nemal na to si ďalej platiť terapiu. A tak vzťah po telefonickom hovore ukončil. Aj napriek tomu to znamenalo prekročenie štandardných terapeutických hraníc a v rodine, v ktorej bola centrálna téma hranice a ich nerešpektovanie, to vytváralo riskantnú situáciu. S odstupom času môžem povedať, že som to ustál.
Počiatočné sedenia sme sa zamerali na uzemnenie sa a zorientovanie sa v spirituálnych procesoch, ktoré sa s ním diali. Bolo pravdepodobné, že sa jednalo o prebudenú kundalíny energiu, ktorá stúpala v energetickom systéme a aktualizovala rôzne tematické okruhy, vrátene stínových. V rámci toho sa otvorila téma vzťahu s matkou. Lukáš neustále cítil, že matka o niečom nehovorí, niečo visí vo vzduchu ich rodiny už veľa rokov. Prežíval voči nej obrovské pocity viny a mal strach sa jej v čomkoľvek vzoprieť, napriek tomu, že už niekoľko rokov žil so svojou partnerkou mimo rodičovský byt. V minulosti opakovane upadal do depresívnych a úzkostných stavov, podobne ako matka.
Po 10 stretnutiach sme sa dohodli na postavení konštelácie pôvodnej rodiny. Lukášova zakázka znela: „Chci zjistit, kdo jsem já. Mám pocit, že dělám věci, které nechci, a přesto je udělám a zapomenu na sebe. Chci být sám sebou, dělat to, co cítím, nemuset nic schovávat, přetvařovat se.“
Postavil som 4 elementy – Lukáš, Matúš, Matka, Otec.
Úvodné postavenie: (viď powerpointová prezentácia)
Pri úvodnom postavení matka cítila nepokoj v nohách a impulz utiecť preč, otec sa cítil osamelo a akoby mal za sebou vojsko, Lukáš cítil kolísavý nepokoj a pocit, že tam niekto chýba a Matúš cítil, že má salutovať ako vojak. S tým ako sa systém rozvíjal, sa situácia stále viac kryštalizovala. Matka prežívala ohrozenie, nech bola kdekoľvek a cítila strach zo všetkých 3 chlapov. Postavil som zástupcu za „něco, co ohrožuje“. Pre matku to bolo ku podivu v poriadku a tento zástupca cítil, že k nej patrí. Vtedy si začala uvedomovať svoje agresívne impulzy voči manželovi a objavilo sa chvenie. Jej vztek bola jediná emócia, ktorú bola schopná prežívať, inak sa cítila úplne odpojená od pocitov. Vzápätí stuhla úplne a kompletne sa disociovala. V celej rodine zavládol chlad, mŕtvo, nikto sa k nikomu nevzťahoval, chýbala akákoľvek energia, život, živosť. Postavil som zástupkyňu pre „Živosť“, ako zdrojovú figúru, ktorá mala charakter voľného elementu, to znamená, že sa mohla pohybovať, ako chcela. To zmenilo, síce veľmi jemne, energiu v rodine. Živosť bola dôležitá pre Lukáša, kedy cítil od nej prúd tepla a tiež pre matku, ktorej to pomohlo rozpohybovať svoje impulzy. Nasledovala veľmi jemná práca na matkinej hranici a s jej disociovanými pocitmi. Hľadali sme spôsob, ktorý by umožnil vyjadriť a zároveň uvoľniť energiu, zadržanú v nervovom systéme, ktorá bola zrejme aktivovaná vo viacerých život - ohrozujúcich situáciách. Ukázalo sa, že táto trauma je oveľa staršia a nesúvisí len s manželským vzťahom, ktorý mal skôr charakter reinscenácií situácií z hlbšej minulosti. Náznaky ukazovali, že pôvodná trauma súvisí s matkiným detstvom a zrejme zo vzťahu s jej otcom. Ďalším krokom bolo preto postavenie matkiných vnútorných častí do systému – traumatizovanej časti a zdrojovej časti – sila (prežiť). „Něco co ohrožuje“ sa nakoniec transformovalo na agresívnu časť. Pracovali sme na postupnom kontaktovaní sa s týmito časťami a na ich asimilácii. To vyústilo k uvedomeniu matky, že je na nej, čomu venuje svoju pozornosť, buď sa nechá pohlcovať traumatickou časťou, alebo sa zameria na svoju zdrojovú časť. Zástupca Lukáša v náväznosti na to začal dôverovať matke, že to už zvládne sama a svoju energiu nasmeroval na otca a na kontakt s ním. Vytvoril sa priestor, aby si mohol žiť svoj vlastný život a mohol rozvíjať svoju zadržanú mužskú energiu. Nasledovalo vzájomné vyjasňovanie vzťahu medzi otcom a matkou, kedy obaja prevzali časť svojej zodpovednosti za vzťah, aj za to, čo sa v ňom dialo. Lukášov otec sa už cítil ako „baránok“, bez predchádzajúcich agresívnych impulzov.
Sila matkinho tabu v rodine sa ukázala ešte raz na záver, kedy mal systém tendenciu vytvárať kruhové usporiadanie (čo býva často znakom určitého tabu, tajomstva). Lukáš ale narušil túto tendenciu a ustúpil o 2 kroky preč a tým dal jasne najavo, že nebude participovať na udržovaní statusu quo. Nakoniec zástupca vyjadril potrebu individuácie prostredníctvom rituálnych viet: „Chci si žít svůj život, budu si žít svůj život a budu říkat to, co cítím. Tohle je moje cesta a i když se Vám to nebude líbit, já to risknu.“ Tým naplnil zakázku konštelácie.
Záverečné postavenie systému: (viď powerpointová prezentácia)
Komentár a interpretácie k systému:
Jednalo sa o traumatický rodinný systém. Podľa Rupperta by to bola trauma z narušeného systému rodinných väzieb. Matka s najväčšou pravdepodobnosťou zažívala vo svojej pôvodnej rodine život ohrozujúce situácie, ktoré zrejme súviseli s jej otcom, čo vyvrcholilo útekom z domu v jej 15 rokoch. Matka disociovala traumatické pocity a s nimi pochovala i svoju minulosť. Nie však navždy. Vybrala si agresívneho muža, ktorý bol asi kópiou jej otca. Dostávala sa do pozície obete, manžel bol v pozícií páchateľa. Dochádzalo k reinscenácii situácii z detstva. Tieto situácie jej dávali možnosť, aby sa mohla dostať do kontaktu s jej vytesnenými impulzmi. Zástupkyňa matky to vyjadrila takto: „Nějak to souvisí s násilím. To násilí je schopno ve mně vybudit kontakt, musí jít do tuhého, aby se to tam vůbec něčeho dotklo.“ Inak v matke i v rodine prevládal mŕtvy pocit. Zástupca otca to vyjadril takto: „To moje chování bylo řešení, jak tu rodinu udržet.“ Jeden zo synov Lukáš sa identifikoval s matkinou pozíciou obeti, mal tiež depresie i úzkosti, potlačil svoje pocity a potreby, svoju identitu, potlačil svoje zdravé agresívne tendencie, ktoré sa obracali proti nemu v podobe pocitov viny. Bol v pozícii záchrancu. Došlo k narušeniu hraníc subsystémov rodiny. Lukáš sa stal ten väčší, stal sa dôverník matky. Odmietol otca a stratil kontakt so svojou mužskou energiou. Druhý zo synov Matúš reagoval na disociáciu v systéme svojou vlastnou hlbokou disociáciou v podobe schizofrénneho ochorenia. V psychózach potom nevedome zverejňoval potlačené agresívne i traumatické impulzy matky a reinscenoval pôvodnú vražednú situáciu, napr. v podobe mýtu o zabití Réma Romulom, alebo tesne pred poslednou hospitalizáciou, kedy odrezal celú rodinu z kontaktu so svetom (de facto zhmotnenie procesu disociácie) a nedá sa vylúčiť, že sa nevedome chystal na určité vražedné zavŕšenie. Je dôležité pripomenúť, že sa jedná o možné interpretácie daného systému a diania v ňom, čo sa nemusí úplne zhodovať s realitou, a že môžu existovať aj iné pohľady.
Po konštelácii sa Lukáš začal častejšie a s väčšou radosťou kontaktovať so svojím otcom, pravidelne spolu absolvovali rôzne športové zápasy, kde zdravo ventilovali svoje agresívne tendencie v podobe súperenia. Aktivácia Lukášovej mužskej energie sa prejavila vo vzťahu s jeho dlhoročnou partnerkou, ktorá do 2 mesiacov od seminára otehotnela. Lukáš sa jasne vymedzil voči svojej matke, odmietol byť ďalej jej dôverníkom, odmietol ďalej riešiť situáciu so svojim bratom, odmietol robiť veci, ktoré od neho požadovala matka a boli v rozpore s jeho pocitmi. Zmenil prácu, pričom sa dostal do organizácie, kde bola veľmi mocenská a nerešpektujúca vedúca. Dostal príležitosť učiť sa dávať hranice, vyjadrovať svoje pocity, presadzovať sa a hlavne zachádzať s veľkou agresiou, ktorá sa v ňom uvoľnila. V pokračujúcom terapeutickom vzťahu (do dnešného dňa 26 stretnutí / 7 mesiacov) mal podporu nadväzovať na zmeny, naštartované v konštelácii. Sila traumatického systému sa ale naplno prejavila u Matúša, ktorý zostal v nezdravej fixácii s matkou. Síce si našiel prácu, ale rozišiel sa s partnerkou a znovu podľahol svojím psychotickým impulzom cestovania po západných Čechách a Prahe. Matka tabu neodkryla a keďže Matúš nemal podporu, nemohol zmeny z konštelácii rozvinúť.
Praktické vývody konštelácie:
U takto závažných a ťažkých systémov je následná terapeutická starostlivosť nevyhnutná. Sila traumatických systémov je tak obrovská, že bez terapeutickej podpory klienti nemajú priestor rozvinúť zmeny a preto efekt jednorázových seminárov je nielen pochybný, ale môže byť až deštruktívny, napr. ak dôjde k nekontrolovanému uvoľneniu agresívnych impulzov.
Tento systém, v ktorom jeden z jeho členov mal psychotické ochorenie, opäť potvrdil, že častým podkladom vzniku psychotickej poruchy sú prekonané ťažké traumatické zážitky, a to buď keď ich dotyčný zažil osobne (najčastejšie v detstve) alebo ich prežil niekto v rodine, a to i niekoľko generácií dozadu (i 3 generácie), čo bol tento prípad. Jedná sa väčšinou o závažné traumy typu vraždy, pokusy o zabitie a ťažké fyzické násilie, incesty spojené s násilím a ohrozením života. Pre tento typ traumy zaviedol nemecký psychológ Franz Ruppert pojem Traumy z narušeného systému rodinných väzieb. Realita, ktorej musí čeliť jedinec v rámci daného rodinného systému, je niekedy tak ťažká, že sa uzatvára pred vonkajším svetom. Zblázniť sa je niekedy ľahšie než vydržať a zniesť bolesť. V rámci lojality k svojim predkom, môže dôjsť k presunu tohto impulzu na ďalšie generácie, v tomto prípade z matky na syna.
Trauma je predovšetkým psychofyziologická skúsenosť (týka sa tela a telesného prežívania) a potenciál pre vznik traumatické poruchy je všade tam, kde pod vplyvom situácie došlo k aktivácii aspoň jedného z piatich sebazáchovných mechanizmov:
1. Orientačný reflex
2. Stiahnutie sa/vyhnutie sa – pasívna obrana
3. útek/útok – aktívna obrana
4. Zamrznutí/znehybnenie, paralýza
5. Disociácia – odštiepenie/rozštiepenie
Aktiváciu sebazáchovných mechanizmov sprevádza aktivácia nervového systému a mobilizácia energie, pričom táto energia nemôže byť z nejakých dôvodov kompletne uvoľnená a jej rezíduum (zvyšok) zostává zachytený v nervovom systéme, čo sa prejavuje v podobe rôznych psychofyziologických symptómov.
Podľa akých znakov môžeme rozpoznať, že zástupcovia zastupujú niekoho so schizofréniou, prípadne že sa jedná o systém s prítomnosťou schizofrénneho ochorenia? Zástupca sa dostáva často do tranzu, kedy sa prežívanie zužuje. K pochopeniu reakcií môže pomôcť diferenciácia podľa sebazáchovných mechanizmov, ktoré sa aktivujú v reakcii na traumu:
Stiahnutie sa – pasívna obrana: zástupca sa úplne uzatvára do sebe, zaviera oči, všetko dianie v konštelácii vníma iba veľmi vzdialene, doliehajú k nemu iba nejaké hlasy z diaľky, často sa neorientuje v tom, kto je kto, môže sa ponárať do rôznych obrazov a vízií, ktoré môžu odrážať traumatické zážitky minulých generácií danej rodiny. Potom akákoľvek intervencia terapeuta aj iných zástupcov, ktorá príde bez ohlásenia, iba zvýši pocit ohrozenia a úzkosť, pretože takúto formu kontaktu prežíva ako cudziu.
Útek – aktívna obrana: zástupca buď môže cítiť silný impulz zo systému utiecť preč (schová sa napr. za dvere, chce sa vzdialiť zo systému/z miestnosti i stovky kilometrov).
Útok - aktívna obrana: ďalšou možnosťou je, že zástupca prežíva zvýšenú agresivitu, ktorá ale nemusí byť namierená proti konkrétnemu človeku, ale proti komukoľvek, kto sa priblíži, pretože môže predstavovať potenciálne ohrozenie.
Zamrznutie/paralýza: zástupca zostáva bez pohnutia stáť celú dobu stavania na rovnakom mieste, kedy sa akékoľvek prežívanie utlmuje a zástupca iba sucho popisuje, čo vidí. Reakcia zamrznutia sa potom môže týkať i celého systému a všetkých zástupcov, kedy energia je všeobecne nízka, chýbajú impulzy k zmene, alebo k pohybu, chýbajú emócie, zástupcovia sa navzájom k sebe nevzťahujú, nemajú očný kontakt, pozerajú von zo systému, do zeme, alebo do stropu, hovoria tichým hlasom, cítia sa slabo, alebo môžu mať tendenciu ísť k zemi. Dôležitým signálom môžu byť i reakcie poľa – teda ľudí, ktorí sa vlastnej konštelácie neúčastnia. Často podliehajú útlmu, majú tendencie zaspávať, ich koncentrácia je nízka, začínajú sa baviť medzi sebou, alebo dokonca odchádzať.
Disociácia – odštiepenie: zástupca sa neidentifikuje s postavou, ale hovorí o nej v tretej osobe, čo tiež naznačuje na narušenie ego funkcií.
Podľa typu týchto reakcií môže potom lektor vhodne zacieliť svoje intervencie.
V tomto systéme sa ukázala dôležitosť zverejnenia traumatického tabu v rodine. Túto skutočnosť veľmi zdôrazňuje už spomínaný Franz Ruppert. Zverejnenie tabu pôsobí ako protiváha voči disociácii a vytvára priestor pre možnú integráciu týchto zážitkov (privlastnenie tým, komu patria) a priestor pre znovuobnovenie pôvodnej rovnováhy rodinného systému, ktorá bola vďaka traume pokrivená.
Tento systém ďalej ukázal 2 možné spôsoby práce s traumou počas konštelácie:
-
Práca s minimálnymi signálmi na úrovni autonómneho nervového systému s cieľom dokončenia nevyjadreného impulzu a uvoľnenia zadržanej energie – v podstate využíva princípy traumaterapie (SE) na intrapsychickej úrovni v práci so zástupcom
-
Práca na vzájomnom kontaktovaní sa a integrácii disociovaných častí (tak ako ju popisuje Ruppert)
Obidva spôsoby majú svoje výhody i riziká. V prípade, že staviame interný systém disociovaných častí, je nevyhnutná podmienka postaviť minimálne jednu zdrojovú časť, ak to neurobíme je riziko retraumatizácie vysoké. Pri traume, spojenou s násilím a ohrozením života, je postavenie páchateľa do systému tiež veľmi nebezpečné a môže viesť k retraumatizácii.
Pre takéto trauma systémy sa ukazuje, že je veľmi dôležitý spôsob vedenia konštelácie lektorom. Klasický spôsob, kedy sú zástupcovia častejšie vyzývaný lektorom k prezentácii svojho prežívania a kedy lektor viac zasahuje do procesu, vytvára priestor pre stransparentnenie pocitov, pre odkrytie množstva dôležitých informácií, čím sa aj zverejňuje povaha traumy, a to všetko umožňuje lektorovi konštelácie oveľa lepšie zacieliť svoje intervencie a zároveň viac pracovať s minimálnymi signálmi na úrovni autonómneho nervového systému. Keď je v systéme príliš veľa zamrznutej energie a kedy napr. prostredníctvom zdrojových figúr rozpohybujeme celý proces, klasický spôsob vedenia s častejšími zásahmi pomáha kotviť tento proces, čo je prevencia pred upadnutím do traumatického víru. Spôsob vedenia konštelácie v podobe pohybov duše, kedy zástupcovia hovoria minimálne, je tam veľa dynamiky a málo intervencií lektora, sa z tohto hľadiska ukazuje ako veľmi nevhodný a môže viesť k pohlteniu klienta, zástupcov ale i lektora traumatickým vírom.